Disharmóniu stromu v celej básni začína autor už v prvom verši. Epitetom „čierny“ vyjadruje ‘tŕň v oku‘ v zelenom lese. Prírodné spoločenstvo stromov z hľadiska statiky príde pozorovateľovi ako nehybné, avšak náš strom „chodí po lese“ (1). Les je síce plný stromov, ale kontrastne je dub „Sám ako prst“ (2). Okrem svojej odlišnosti prejavuje autor slovesami „dupe“ (3) a „trasie“ (4) aj jeho zúfalstvo v bezvýchodiskovej situácii. Prvá strofa je uzavretá zhrnutím – „nemá pokoja“ (5).
Nespokojnosť so svojím spoločenstvom sa mení v prvom verši druhej strofy, kedy „Nájde most“ (6). Most je v živote symbolom prepojenia, v kontexte básne dvoch spoločenstiev – lesa a mesta. Most vidíme aj ako zobrazenie z príslovia „Topiaci sa aj slamky chytá“. V nasledujúcom verši (7) už spojenie využíva a dostáva sa do mesta. Túži teda po spoločnosti, čo je na rozdiel od hľadania samoty nezvyčajnejším spôsobom východiska zo zúfalstva.
Odlišnosť prostredia mu však zjavne robí problémy – v lese sa síce tiež správal netradične avšak zo zúfalstva, zatiaľ čo verše (7-10) „šliape po trávnikoch // vráža do stien // rúca domy“ pôsobia aj vďaka použitému asyndetonu dojmom, že v meste sa správať nedokáže. Práve spojenie „šliape po trávnikoch“ (7) značí vďaka zelenej farbe tiež určité spojenie stromu s lesom alebo hľadanie podobnosti. Pod zveličeným a obrazným vyjadrením správania dokážeme nájsť, že môže ísť o človeka - s telesným alebo duševným postihnutím. V abstraktnejšej rovine môžeme vidieť však aj človeka zdravého, avšak pod vplyvom alkoholu, alebo dokonca aj slepo zasneného. Nasledujúci verš „zakrýva si oči“ (11) je paralelou k detskej hre na schovávačku, kedy si človek myslí, že nevidiaci je zároveň aj nevidený. Značí to určitú ostýchavosť v jeho správaní spôsobenú tým, že nechce vzbudiť pozornosť ľudí. Ukončenie strofy veršom „volá o pomoc“ opäť naznačuje, prečo vlastne prišiel do mesta. Nie je uspokojený a sám nie je schopný nájsť východisko zo svojej ťažkej situácie.
Reakcia ľudí je však odlišná – „Vlasy dupkom“ (13) naznačujú zaskočenie tým, že takýto človek v spoločnosti vôbec existuje. Uvádzacia veta priamej reči „hovoríte:“ (14) určuje okrem lyrického objektu aj Válkov postoj – nemôžeme s určitosťou povedať, na čej strane sa nachádza. Nasleduje zvolanie: „Čo sa zbláznil?“ (16). Tento prozaizmus zvýrazňuje opovržlivé správanie: autor nás núti zamyslieť sa nad tým, ako sa k takýmto ľuďom správame. Prívlastok „dobrý“ v nasledujúcom verši (16) vyjadruje počudovanie nad minulosťou a prítomnosťou.
Epizeuxou zvolaní „Hovoríte! Hovoríte!“ (17) oslovuje čitateľa a zdôrazňuje, že obyvatelia mesta viac rozprávajú ako konajú. Ironická zmena hlasu „Sú ešte iné veci // dobráci“ (18-19) ukazuje, že nejaké „iné veci“ zostávajú nepovšimnuté a že niečo nám uniká. Istým naliehavým tónom pokračuje aj v básnickej otázke v nasledujúcich veršoch (20-24). Otázka pôsobí na čitateľa, akoby mal zúfalému človeku pomôcť. V otázke opisuje bližšie aj jeho stav: „vytrhnutý z pôdy v ktorej žil“ (21) a „vyvrátený od koreňov“ (22). Zázemie stromu sa narušilo niečím konkrétnym, čo ho donútilo odísť alebo ho z prostredia priam vytrhlo. Zúfalosť je spôsobená aj samotou vyjadrenou prirovnaním „sám ako prst“ (23).
Nasledujúca strofa si zachováva rovnakú vetnú stavbu vďaka anafore „Hľadá“ na začiatku všetkých svojich veršov (25-28). Tým, že hľadá viacero vecí, autor opäť vyjadruje nerozhodnosť a neschopnosť jednoznačne mu pomôcť. Hľadanie miesta na zemi vysvetľuje dôvod, prečo šiel do mesta. „Pekný konár čo sa nezlomí“ (27) môžeme v poňatí metafory chápať ako ľudskú ruku, ktorá musí byť pevná aby ho udržala. „Hľadá strom?“ (28) je obrátenie sa o pomoc priamo za ďalším človekom, čo je typickou autorovou tematikou medziľudských vzťahov. Ako napísal Jozef Urban, samota je podľa Válka predurčenie, stav spoľahlivo trvalý, občas osvetlený zábleskami porozumenia s niekým iným.
Ironický záver v podobe posledného dvojveršia nás vráti na tam, kde sme začínali: tam, kde sú všetky stromy zelené, bude čierny dub večne len cudzincom. Zvolanie „Výhýbajte sa mu!“ (30) je akousi radou od autora. V rámci svojho dobra by sme sa mu mali vyhnúť. Najmä pokiaľ ho nepochopíme a nechceme mu pomôcť. Čitateľ je nútený zamyslieť sa nad tým, ako rýchlo „čierne duby“ odsudzuje a neponúka im pomoc, o ktorú žalostne prosia.
Z formálneho hľadiska stavba básne Strom nespĺňa kritéria žiadneho básnického útvaru, pozostávajúc zo strof s nepravidelnou dĺžkou a s uvoľnenou stavbou rýmov. Decentné použitie rýmov v relatívne krátkych veršoch pridáva celkovú eleganciu, avšak niektoré rýmové dvojice „na zemi - nezlomí“ sú bez pochyby silnými štepnými rýmami a taktiež občasné asonancie „lese - zeme“ sa snažia naplniť akustickú funkciu básne. Báseň je rámcovaná prvým a dvadsiatym deviatym veršom.
Nepravidelne strofická báseň na city čitateľa pôsobí aj modalitou – využívaním rôznych typov viet. Pravidelnosť sa vytvára opakovaným použitím slovies v 3.osobe singuláru na začiatku veršov. Strofy predstavujú uzavreté celky, ktoré do seba navzájom nezasahujú.
Poslaním básne je zamyslieť sa nad odlišnosťou ľudí. Ľuďmi, s ktorými sa stretávame každodenne, no ich správanie nám nie je jasné. Pomôcť im určite treba, ale najskôr je potrebné prehodnotiť vlastný postoj k nim.
Jedinečnosť básní Miroslava Válka spočíva aj v jeho nadčasovosti. Vzhľadom na dnešnú dobu plnú problémov s odlišnosťou názorov môže byť obrazom dubu napríklad moslimský utečenec, ktorý sa ocitne v civilizovanej krajine kresťanov. Tu ho však všetci majú za teroristu, ktorý vlastne hľadá len vlastnú útechu. A práve takéto nedorozumenie môže spôsobiť ľudstvu nemalé problémy.
Bibliografia
Valek, M. : Len tak. Bratislava : HEVI, 1995, s.204.
